|
Z
HISTÓRIE OBCE |
Prvopočiatky
našej obce siahajú až do štvrtého tisícročia pred n. l., keď tu bolo teplejšie
klimatické podnebie (v priemere o +2°) a nivnú pôdu
vytvárala inundáciou dunajská voda. Sídlili tu ľudia z mladšej doby kamennej s neolitickou
kultúrou. Živili sa nielen lovom a zberom, ale už aj chovom kráv, kôz, oviec a
časom prešli aj na pestovanie obilia.
V severnej polohe ivanského chotára poznáme
sídliskovú lokalitu s keramikou lengyelskej kultúry
(3500 - 3200 pred n. l.), v jej tesnom susedstve je sídlisko s keramikou bádenskej kultúry (bolerázska
skupina) datované rokom 2800 pred n. l. v polohe Šakoň.
Z obdobia rokov 2000 - 1700 pred n. l. poznáme až štyri lokality z intravilánu
obce. Je to pohrebisko na "Pískovém
vŕšku", nádobky z hrobu, kultúra slavónska (skupina Kosihy - Čaka), ktorá
vystriedala na juhozápadnom Slovensku bádenskú
kultúru. Ďalej sú to kamenné sekerky z Obory (terajšie bagrovisko)
pravdepodobne zo sídliskového objektu. Spolu s pohrebiskom ľudu so šnúrovou
kultúrou u Zemanov na Grasalkovičovej ulici môžu byť
z jedného časového úseku t. j. asi 1850 - 1750 pred n. l., ktorý tvorí počiatok
doby bronzovej. Šnúrová kultúra typu Chlopice -
Veselé patrí ľudu už indoeurópskej rasy a ich vplyv na miestne skupiny šnúrovej
kultúry nitrianskeho typu a ďalšie tvoria základ stredoeurópskej kultúry v dobe
bronzovej.
Na severozápadnom okraji ivanského chotára sú známe
úlomky nádob Sídliskového charakteru zo záveru stredodunajskej
mohylovej kultúry pred r. 1200 pred n. l.
Severnejšie od tohto miesta až do vajnorského katastra sa nachádza veľa
sídliskových objektov z doby železnej až po dobu rímsku. Je to časový úsek od
r. 700 pred n. l. až po 2. Storočie n. l. Z preskúmaných objektov z tejto
lokality sú pozoruhodné poznatky o studniach s filtráciou vody, zahĺbených
obytných priestoroch a o závažiach z tkáčskych stavov.
Z intravilánu obce (u Štiglicov) je známe popolnicové
pohrebisko z 3. - 4. storočia. Podľa tvaru popolníc a milodarov v nich
uložených sa radí do mladšej doby rímskej. Niektoré hrncovité
nádoby podľa tvaru a spracovania sú typické germánske produkty z obdobia od 2.
do 4. storočia. Pozoruhodným nálezom je bronzová soška Merkúra, ktorá bola
uložená v nádobe vyrobenej na hrnčiarskom kruhu. V tej dobe tu žil germánsky
kmeň Kvádov.
Na archeologických lokalitách z teritória obce môžeme sledovať pobyt a vývoj
ľudskej spoločnosti takmer štyri tisícročia od doby predhistorickej až do 5.
stor. n. l.
Od sťahovania národov v 5. storočí sa datuje ranný stredovek v Európe a tiež
hromadný príchod Slovanov do súčasných sídiel od Baltického až po Stredozemné
more. V Potisí a v Panónii nastal veľký pohyb mnohých
kmeňov a národov. Naše územie a Panóniu v r. 568 opúšťajú Longobardi a
odchádzajú do Talianska. Do tohto priestoru vytlačili Byzantínci útočných
Avarov, ktorí si hlavné sídla - hrinky vybudovali na
rieke Tise a výbojmi si podmanili všetky kmene v Panónii i za Dunajom, kde žili
už prevažne Slovania. Ich moc upadla po vojenskej porážke pri Carihrade a po
slovanskom povstaní, keď vznikla i Samova ríša (r. 623 - 658). Panónia bola aj
pod kontrolou Franskej ríše (500 - 843) a za vlády kráľa Karola Veľkého (742 -
814) boli Avari vojensky porazení (796 - 803) a privedení k úplnému zániku. V
ôsmom storočí boli Avari sústavne napádaní aj Slovanmi, ktorých moc hlavne za
Dunajom stále narastala. Z tej doby poznáme slovansko
- avarské pohrebiská z Vajnor a Bernolákova, ktoré
zanikli na konci 8. storočia.
Od 8. až do 13. storočia nemáme z priestoru obce ani z blízkeho okolia zatiaľ
žiadne hmotné pamiatky. Nepoznáme nič, čo by nám dokresľovalo život tunajších
ľudí, keď sa tu formoval prvý štátny útvar Slovenov
od 8. do počiatku 10. storočia. Môžeme len predpokladať, že už v 9. storočí
mohol byť cirkevný vplyv Bratislavy na vznik obce Kostolná a mocenský zo
slovanského hradiska vo Svätom Jure. Niektoré názvy, ktoré boli živé ešte v 13.
storočí a ktoré svedčia o tu žijúcich Slovanoch, zachovali nemeckí kolonisti.
Ako sa volalo hradisko a osada v Jure nepoznáme, ale Mir
bola Girnava, Monar -
Slovenský aj Chorvátsky Grob, Lužnica - Bernolákovo,
Ivan - Ivanka, Kostolná - Farná, Dvorník(Dorník) -
zaniknutá obec pri Vajnoroch smerom na Čiernu vodu, Okol
- zaniknutá obec pri Vajnoroch smerom na Raču, Pračany
- Vajnory, Pošeň - hradná koniareň a z potokov napr. Lučina (Lužina) - Čierna voda, Pľaza - Biela voda.
Toto územie po páde
Veľkej Moravy (907) až do 11. storočia bolo vystavené maďarským kočovníkom a až
vtedy mohlo prísť k vyľudneniu niektorých osád a kolonizácii iným etnikom i
Nemcami. V
V roku 1189 bola Bratislava zhromaždiskom vojsk 3. križiackej výpravy, čo bolo
tiež veľkou príťažou hlavne pre dedinčanov v okolí.
Veľkú pohromu utrpelo Západné Slovensko tatárskym vpádom v r. 1241 - 1242. Celý
uhorský štát bol rozvrátený. Mnohé dediny na Slovensku boli vyľudnené,
čiastočne Tatármi a potom hladom a chorobami. Niektoré obce vtedy zanikli
natrvalo. Hlavnými kolonistami na Slovensku boli Nemci.
Prvý písomný záznam o existencii obce je z r. 1209. Je to darovacia listina,
ktorou kráľ Ondrej II. daroval Sv. Jur , Čeklís, Iwand, Eberhart a obec Kastelan Tomášovi z Hontu - Svätojurskému
za zásluhy v boji proti Bulharom r. 1205 pri rieke Morave. Súčasťou Ivanky od
počiatku bola osada Farná - starodávny majetok kapituly a prepošstva v
Bratislave. Už v roku 1290 tu bývali ich sluhovia a pomocníci. Preto mali názov
"popné", "poppnepe",
t.j. ľudia kňazov. (Pop - staroslovanský a dodnes ruský kňaz). Vplyvom
maďarčiny a nemčiny sa názov menil: Popfolna - Papfalva - Pafár - Farná.
Farná a Ivanka tvoria jednotný politický subjekt od roku 1932.
Pri popise vyberania pápežskej
desatiny z r. 1324 - podľa zachovaných cirkevných dokumentov - sa obec uvádza
pod menom Terra Iwan, t. j.
Zem Jánova. V týchto dokumentoch sa tiež spomína existencia kostola a fary.
Začiatkom 15. storočia, v období značného vplyvu Nemcov sa stáva Iwand nemeckou osadou s názvom Aichen.
V 16. storočí prešla do rúk Maďarov, ktorí ju nazývali Aicha.
Po porážke Maďarov
pri Moháči r. 1526, keď Turci zabrali veľkú časť Uhorska, kráľ Ferdinand I.
vydal v r. 1553 nariadenie popísať všetky zemské dvory - porty. Dôvod:
vyberanie daní. V tomto popise sa obec uvádza pod názvom Iwáni.
Jej pánom bol Gašpar Šerédy, bohatý zemepán
bratislavskej župy. Ďalším z majiteľov obce bol Leonard Amade,
potom vdova po Tomášovi Maholányim a Ján Jesenák.
V polovici 18. storočia
kúpil ivanské panstvo Anton I. Grassalkovich,
krajinský hospodár a skutočný tajný radca panovníčky Márie Terézie. Na mieste
panskej kúrie, ktorú dal v r. 1640 postaviť Leonard Amade,
dal vybudovať poľovnícky letohrádok v rokokovom štýle. V tom čase sa v severnej
časti chotára nachádzali rozsiahle dubové lesy, ktoré slúžili ako poľovné
revíry a kaštieľ s krásnym barokovým parkom bol využívaný ako dejisko rôznych
významných spoločenských udalostí. Nový majiteľ panstva Anton I. Grassalkovich okrem kaštieľa dal podnet aj k budovaniu
iných významných budov na svojom majetku. Jednou z najdôležitejších je barokový
kostol. Zriadil a vybudoval veľký hospodársky dvor - majer a cirkevnú školu,
ktorá sa nachádzala v tesnej blízkosti kostola (vedľa fary) a slúžila Ivančanom až do roku 1928, kedy bola postavená obecná
škola. Po smrti Antona I. zdedil panstvo jeho syn Anton II., ktorý už vo
zveľaďovaní rodového majetku nepokračoval. Veľké prostriedky vynakladal na
stavbu a údržbu ciest, na chov ušľachtilých koní a najmä na pompézny spôsob
života, pestovanie a podporu šľachtickej kultúry. Podľa vzoru svojho svokra
Mikuláša Esterháziho usporadúval vo svojich palácoch
v Bratislave a v Ivanke rôzne činoherné a operné predstavenia a koncerty. Máme
záznam, že už v roku 1773 sa konalo slávnostné divadelné predstavenie v
zámockom parku v Ivanke, na ktorom sa zúčastnila aj arcivojvodkyňa Mária
Kristína a jej manžel Albrecht, miestodržiteľ Uhorska. Prvé oficiálne divadelné
predstavenie však bolo v r.
Grassalkovichovci vlastnili ivanske panstvo až do roku 1841, keď jeho mužská vetva
Antonom III. vymrela a ich ivanský majetok prišiel na
dražbu. Vtedy ho kúpil Michal Obrenovič, srbské
knieža, ktorý bol srbským panovníkom. V rokoch 1842 - 1858 žil v exile v
Rakúsku a keď ivanské panstvo stratilo majiteľa,
kúpil ho a zriadil si tu vidiecke sídlo. V roku 1853 sa oženil s uhorskou
šľachtičnou grófkou Júliou Hunyadyovou. Jeho
manželstvo s Júliou bolo však z dôvodu bezdetnosti po desiatich rokoch
rozvedené. V čase, keď Obrenovič žil v exile,
spriatelil sa s Ľudovítom Štúrom a vďaka tomuto
priateľstvu v lete 1848 prispel značnou finančnou sumou na výzbroj slovenských
dobrovoľníkov, ktorí sa organizovali vo Viedni. Na znak vďaky mu Ľ. Štúr
venoval svoju knihu "O národných povestiach a piesňach plemien
slovanských", vydanú v Prahe r. 1853. Štúr, ktorý žil pod policajným
dozorom v Modre, koncom roku 1855 tajne navštívil Michala Obrenoviča
na jeho panstve v Ivanke. Žiaľ, bolo to ich posledné stretnutie, pretože krátko
po ňom Ľudovít Štúr tragicky zahynul.
Po
veľkom požiari, ktorý v roku 1856 postihol Ivanku a v značnej miere poškodil aj
kostol, dal ho knieža Obrenovič opraviť a dal tiež
urobiť aj iné stavebné úpravy - zvýšenie stropu, nové pokrytie strechy kostola
a vystavenie novej veže. V tom čase dal upraviť aj kaštieľ. Juhozápadnú časť
existujúcej budovy odstránil a na jej mieste dal vybudovať vežu, ktorá slúžila
ako vodojem, veľkú spoločenskú sálu dal prevýšiť cez druhé poschodie a vyzdobiť
krásnymi krbmi z bieleho mramoru a benátskym zrkadlom. Touto prácou poveril
talianskych majstrov. Na jednom z krbov dodnes môžeme vidieť srbský kniežací
erb hneď vedľa erbu Hunyadyovcov.
Po smrti Michala Obrenoviča prešlo ivanské panstvo
súdnou cestou do vlastníctva rodu Hunyadyovcov de Kéthely a jeho majiteľka
Júlia, ktorá bola dvornou dámou kráľovnej Alžbety, prezývanej Sisi, sa v roku 1876 druhýkrát vydala, a to za pruského
princa Charlesa d´Aremberg.
V tom čase sa opäť robili na panstve rôzne stavebné úpravy. Všetky
reprezentačné miestnosti kaštieľa boli znovu vymaľované a vyzdobené barokovým doskovaním. Najväčšou úpravou, ktorú urobili v roku 1886,
bola prestavba budovy "Muzikantenhaus".
Túto budovu dôkladne opravili a pristavali k nej ďalšiu veľkú miestnosť. Mala
slúžiť ako kláštor pre sestry sv. Kríža, ktoré do Ivanky pozvala grófka Júlia.
Tento plán však nevyšiel a preto Júlia zriadila v dome detskú opatrovňu, ktorú pomenovala Dom sv. Karola. Slúžila pre
deti jej poddaných, ktoré tu pri dennej opatere dostávali stravu a ošatenie.
Navštevovalo ju niekedy aj viac ako sto detí. Celú prevádzku opatrovne hradila sama grófka Júlia. Opatrovňu
považovali za najvzornejšiu vo vtedajšom Uhorsku. Bola v prevádzke až do
začiatku prvej svetovej vojny, keď budovu premenili na výpomocný vojenský
lazaret. Grófka Júlia sa starala aj o potreby kostola. Dbala, aby bol vybavený
dôstojným zariadením, omšovým riadom a v roku 1885 zakúpila v Bruseli dve
drevené sochy od známeho sochára Malfaita, a to sv.
Antona a sv. Michala. Dala ich umiestniť z oboch strán oltára na pamiatku
staviteľa kostola Antona Grassalkovicha a Michala Obernoviča, ktorý kostol prestaval. Tieto sochy zdobia náš
kostol dodnes. Dala upratať kryptu pod kostolom a urobila z nej rodinnú hrobku
rodiny Hunyady de Kéthely. Grófka Júlia okrem toho, že bola veľmi pekná, bola
aj múdra a láskavá pani, ktorú jej poddaní dôverne nazývali "Firštka" (z nemeckého Fürst
- knieža). V roku 1909, už v pokročilom veku, sa presťahovala do Bruselu, kde v
roku 1916 zomrela. Ivanský majetok zdedil jej synovec
Karol Hunyady, ktorý ho po čase prenechal svojmu schudobnelému príbuznému Filipovi Boss - Waldeck (Ivančania ho dôverne
nazývali "Bódy"). Ten sa sem nasťahoval v
roku 1933. Postaral sa o to, aby krásne dubové lesy, ktoré lemovali Ivanku zo
severnej strany, padli za obeť jeho hráčskym vášniam.
Dal ich totiž vyrúbať a drevo predal.
1.januára 1943 sa do ivanskeho kaštieľa prisťahovali jezuiti. Študijný fond
jezuitov ho odkúpil od grófa Hunyadyho. Zriadili tu
internát pre mládež študujúcu na ich gymnáziu v Bratislave.
V r. 1948 bol majetok
znárodnený, prešiel do rúk Povereníctva poľnohospodárstva, ktoré ho sporadicky
využívalo na rôzne účely - školenia a pod...
Druhá svetová vojna
zasiahla do života obce veľmi výrazne, čo súviselo s jej zemepisnou polohou:
blízkosť Bratislavy. Po oslobodení obce 2. apríla 1945 sa vývoj obce začal
uberať novým smerom. V roku 1950 bolo založené Jednotné roľnícke družstvo. Toto
sa v roku 1962 zlúčilo so Štátnym majetkom a vznikol národný podnik
Hydinárstvo, ktorý spolu s Výskumným ústavom chovu a šľachtenia hydiny udali
smer rozvoja obce a poskytli zamestnanie veľkej časti obyvateľstva. V roku 1961
bola zriadená Stredná poľnohospodárska technická škola so zameraním na
hydinárstvo s celoslovenskou pôsobnosťou. V obci bola zriadená tiež Opravovňa
poľnohospodárskych strojov. Vybudovali sa niektoré verejno-prospešné budovy ako
základná škola, nákupné stredisko, zdravotné stredisko a rozvinula sa
družstevná a individuálna bytová výstavba. Obec bola z väčšej časti plynofikovaná,
bol vybudovaný vodovod a miestne komunikácie. Bolo zriadených niekoľko
vedeckých ústavov rezortného i akademického charakteru, ktoré svojím významom
prekročili nielen rámec dediny, ale aj hranice nášho štátu.
Zdroj: Malá vlastivedná knižnica 141.číslo
Vydáva Vydavateľstvo KT, s.r.o., Komárno, z
poverenia samosprávy v Ivanke pri Dunaji 1999
Zodpovedný vydavateľ: Dr. Ing. Árpád Szénássy
Spolupráca: Ing. Alexander Reško
Autori: František Zibala,
Jozef Lenharčík, Judita Blahutiaková,
Mária Jaslovská, Marta Hajzoková,
Vlasta Koudelová
Foto obálka: Jozef Hakl
Ostatné foto: J. Blahutiaková a jej archív